1. Kapitola

28. března 2017 v 10:00 | Beeb |  My lovely musician
Všetky postavy sú fiktívne. Akákoľvek zhoda s živou či mŕtvou osobou je čisto náhodná




Niekedy je ťažké len tak vstať, ísť a urobiť niečo čo chceme. Nie je to preto, že by sme nechceli. Je to preto, že je to tak zložité, že neviem ako to urobiť. Je ťažké urobiť niečo, čo sa bojíme urobiť od počiatku vlastnej existencie. Skočiť padákom, plávať so žralokmi, povedať milujem ťa, nechať milovanej osobe voľnosť.


Zobudila som sa do veľmi sychravého rána. Nič zvláštne. Berlín v tomto jesennom období ani inak nevyzeral. Napriek tomu, ako sa mi veľmi nechcelo som vstala a šla som sa obliecť. Ani som poriadne nevedela, čo na seba. Nakoniec som sa rozhodla pre čierne legíny a dlhý zelený sveter. Príjemne hrial a perfektne mi ladil s havraními vlasmi.
Nebola som veľmi vysoká. Bol to skôr šedý priemer. Takže to znamená, že podpätky boli u mňa samozrejmosťou. Teda ak som nechcela vyzerať ako trpaslík.
Rozčesala som si vlasy a začesala som si ich dozadu čelenkou. Obula som si čižmy na hrubom podpätku.
Pomaly som sa došuchtala do kuchyne a spravila som si kávu. Kým sa kávovar rozhýbal tak som si vytiahla z chladničky jogurt. Na doske som si rýchlo nakrájala dva banány a zaliala som ich jogurtom.
Pomaly som dojedala posledné sústo, keď mi zazvonil mobil. Vzdychla som si a zodvihla som ho.
" Haló?"
" Lexi, musíš prísť rýchlo do ateliéru. Je to pohroma. To nové dievča si splietlo modely a teraz už je ten miešanec skoro dokončený. Naozaj strašné..."
Moja asistentka, Mila, splietala tieto slová tak rýchlo, až som sa stratila. Povzdychla som si. Mobil som si prichytila ramenom a šálku s miskou som odniesla do umývačky. Keď nastalo ticho narovnala som sa a mobil som chytila do dlane.
" Upokoj sa, dobre? Nechaj všetko tak ako to je a ja uvidím čo sa s tým dá urobiť." Počuteľne je odľahlo. Asi si myslela, že budem zúriť. Ale k tomu ešte len dôjde. Najskôr musím vidieť, čo sa stalo.
" Dobre. Tak sa zatiaľ pustíme do tých šiat pre Rihannu?"
" Nie, tie ušijem sama. Zatiaľ priprav to dievča na najhoršie. Maj sa, Mila." Zložila som skôr ako odpovedala.
Môj deň sa ani nemohol začať lepšie. Prehliadka novej kolekcie sa neúprosne blížila a nejaká nešika si spletie modely a pokazí ich. Zhlboka som sa nadýchla, zamkla som byt zamierila som k výťahu.
V garáži bolo chladno, tak som sa poponáhľala do auta a zapla som kúrenie. Po naštartovaní sa zaplo rádio. Hrala v ňom pieseň, ktorú poznám od slova do slova. Môj brat bol skvelý hudobník a ešte lepší skladateľ. Občas mi je za ním smutno. To je tak keď sa dvojčatá rozdelia. Ale on mal svoju prácu v Amerike a ja tu v Berlíne.
Premávka nebola hustá. Bolo krátko po siedmej. Cestou do ateliéru som sa zastavila v kaviarni na kávu so sebou. Vzala som jednu aj Mile spolu s čokoládovým koláčom. V telefóne znela, že bude plakať. Chápem, že je teraz na citovej hojdačke, keďže je tehotná, ale nechápem to, že sa bojí normálne mi oznámiť to, že nejaká babráčka nevie rozoznať jeden model od druhého.
Pred ateliérom som zaparkovala na svojom vyhradenom mieste. Vystúpila som a pomaly som mierila dnu.
Keď som tam vošla, zavládlo nezvyčajné ticho. Dievčatá sa div neroztriasli pri pohľade na mňa. Keď som prechádzala okolo usmiala som sa na ne. Napätie trochu opadlo.
Pristúpila som k Milinmu stolu a položila som naň kávu a koláč. Zodvihla ku mne svoje zelené oči.
" Neboj je bez kofeínu." Usmiala som sa. Prikývla a pomaly si odpila zo svojho nápoja. Keď som videla ako sa pomaly upokojuje, prešla som k svojmu stolu a položila som si tam svoju kabelku a kávu. Mlčky som počkala kým zje koláč.
" No poď mi ukázať to nešťastie." Povedala som potichu. Prikývla.
Nasledovala som ju do zadnej časti ateliéru. Na figuríne bol ten kúsok pomiešaných modelov. Zastala som ešte vo dverách a asi som viditeľne zbledla, lebo Mila ku mne hneď pribehla a chytila ma za ruku.
" Drahá, nechceš si sadnúť?" opýtala sa ustarostene. Odmietla som mávnutím ruky a podišla som bližšie k tej ohavnosti. Ako som sa tak na to pozerala, videla som, že oprava síce potrvá, ale nemusíme vyhodiť žiadnu látku. Odľahlo mi. Chvíľu som okolo figuríny krúžila a obzerala som si ju. Kusy, ktoré tam nepatrili som nadvihovala a podrobnejšie skúmala.
"Fajn. Pošli mi sem to dievča." Povedala som bez toho aby som sa na Milu pozrela.
Nadýchla sa prudšie ako chcela. Videla som na nej, že to dievča ľutuje. Alebo to bol skôr strach.
Dievča pomaly vošlo dnu. Ani sa na mňa nepozrela. Kývla som na kreslo a ona sa bez slov posadila. Nechala som ju nech sa trošku podusí. Zatiaľ som sa obzerala vo veľkom zrkadle. Čierne vlasy splývajúce až po pás mali modrasté odblesky, zelené oči orámované tmavým líčením a moja bledá tvár bola s týmito prvkami v dokonalom kontraste. Samozrejme, modrastý nádych vlasov som dosiahla v salóne. Postavu som mala skrytú pod voľnejším zeleným svetrom.
Pomaly som sa otočila k dievčine sediacej na kresle a sledovala som ju. Naozaj sa bála toho čo spravím. Nie som zlá osoba, len ma mrzí to zbytočné mrhanie látkou a časom. Vedeli by sme ho využiť aj inak.
"Ako sa voláš?"
"Veronica, slečna Schultzová." Odvetila skoro bezhlasne. Chvíľu som na ňu zazerala.
"Veronica, prirobila si si veľa práce." Usmiala som sa na ňu. "Teraz spravíš to, že na tomto modely šetrne odstrániš to, čo tam nepatrí. Potom ho dokončíš. A nabudúce si dávaj väčší pozor. Krásnou látkou je škoda mrhať. Rozumieš?"
"Áno, slečna." Horlivo prikyvovala a div sa od šťastia nerozplakala.
"A teraz sa haj do práce." Otočila som sa a nechala som ju osamote.
Ako som šla krížom cez ateliér, videla som ako si dievčatá medzi sebou šepkajú. Asi si mysleli, že budem hnusná. To zvyčajne aj som, ale dnes som nemala náladu vidieť dážď nie to ešte slzy. Verím, že Veronica sa poučila a už sa táto hlúpa chyba nezopakuje. Na to aby sme kolekciu stihli včas nepotrebujeme ďalšie komplikácie. Za dva týždne sa začína Fashion Week a tam chcem kolekciu predstaviť.

Do obeda som tvrdo pracovala na Rihanniných šatách. Boli naozaj zložité, ale zatiaľ boli mojim najväčším a najkrajším dielom. Bola som na seba hrdá. Korzet, rezaný odvážne hlboko, akvamarínovej farby a široko strihaná sukňa cyklaménovej farby. Všetko bolo zdobené bielymi kryštálmi a akvamarínovou krajkou. Neboli síce ešte hotové, ale vedela som, že to bude majstrovské dielo.
Z môjho zamyslenia ma vytrhlo zvonenie mobilu. Nechávala som ho na Milinom stole, ale práve odišla niečo vybaviť s dodávateľmi látok. Podišla som k jej stolu a zodvihla som ho aby som sa pozrela kto volá. Bolo to bratovo číslo.
"Haló?" zachriptala som.
"Lexi, si to ty?" počuť bratov hlas bolo skvelé. Okamžite som sa usmiala.
"Ako sa máš, Andreas?"
"Fajn, ale nevolám kvôli pokecu. No vlastne tak trochu." Počula som ako sa smeje. Chcela som vedieť, čo je za tým. Horela som od nedočkavosti.
"A prečo teda voláš?"
"Vraciame sa na chvíľu do Berlína."
"Ach, to je skvelá správa. Kedy? Kde budeš bývať? Všakže u mňa?" chŕlila som zo seba otázky jednu za druhou. Tlmene sa zasmial.
"Prídeme v stredu, budem bývať u teba, zdržím sa dva týždne. Naspäť pôjdeme, keď pôjdeš na Fashion Week."
"Super. Síce to bude trošku perné, ale na teba si vždy nájdem čas. A čo chalani?"
"Čo s nimi?" usmial sa.
"Kde budú bývať?" opýtala som sa bez okolkov.
"Asi v hotely, vraj ťa nechcú zaťažovať."
"Nebudú, byt je veľký a mám tri kúpeľne. Takže rozhodnuté. Andreas, mám tu rozrobenú robotu, takže sa vidíme v stredu. Prídem po vás na letisko. Pá." Cmukla som do mobilu.
"Pá." Cmuknuti opätoval.

Položila som mobil na stôl a usmievala som sa od ucha k uchu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama