Hrdinovia dnešnej doby

26. března 2017 v 17:09 | Beeb |  Titulok týždňa
Tohto týždňový titulok je zaujímavý. Rozhodla som sa, že k nemu nenapíšem článok ale krátky príbeh. Preetože každý z nás berie slovo hrdina inak. Niektorí si hrdinu predstavujú ako Supermana, ktorý má slipy na legínach, iní si hrdinu predstavujú ako človeka každodenného. Vďaka tomuto krátkemu príbehu vám trochu priblížim ako si hrdinu predstavujem ja.
Prajem príjemné čítanie.


" Čo je ťažké na tom, ab si vždy po sebe zložil dosku?" kričím snáď stý raz na svojho o desať minút staršieho brata. Poznáte te pocit keď si idete sadnúť na záchod a padáte do čiernej diery, len kvôli nejakému blbcovi, ktorý nevie zložiť dosku.
Hrabem sa von z misy a nadávam.
Je ťažké žiť s dvomi chlapmi. Keď ešte žila mama, bolo to jednoduchšie. Doma bolo vždy veselšie. Nikto sa pred nikým neskrýval a trávili sme viac čas spolu. Odkedy tu nie je tak je ocko stále vo firme a Hunt sa niekde poneviera s kamarátmi.
Umyla som sa a šla som si vytiahnuť niečo zo skrine. Keď som sa obliekla, bežala som dolu do kuchyne. Na pulte ma čakala ovsená kaša s ovocím. Otec nám pripravoval raňajky skôr ako odišiel do práce. Aspoň, že toto sa po maminom odchode nezmenilo.
" Už išiel? " spýtala som sa brata.
" Hmmm. " odpovedal počas žutia svojej slaniny.
Pozrela som sa naňho, no on mi nevenoval ani pohľad. Za posledné mesiace sme sa skoro ani nerozprávali. Bolo to zvláštne. Predtým sme sa spolu rozprávali skoro stále. Aj bez slov. Sme dvojičky, takže sme si rozumeli aj keď sme sa spolu nerozprávali. Keď sme boli malí tak sme si vytvorili vlastný jazyk, ktorému nerozumela ani mama.
Teraz sa nerozprávema ani len anglickým jazykom, nieže ešte jazykom dvojičiek.
" Jedz lebo ťa tu nechám! " zamrmlal a šiel si po batoh.
Rýchlo som zjedla svoje raňajky a šla som si po batoh. Do školy sme chodievali spolu, ale rozhodla som sa, že hneď ako sa oteplí budem chodiť na bicykli. To ticho v aute ma zabíja.

Vyučovanie ako vždy o ničom. Ani za oknom to nebolo zaujímavejšie. Dnes dokonca chýbala aj moja najlepšia priateľka. Bolo to na figu. Po tom čo sa stalo začiatkom roka sa nám všetci oblúkom vyhýbali.
Keď som prišla do jedálne, všetky stoly boli obsadené. Teda až na jeden. Bol to stôl úplne v rohu a pri ňom sedával iba Hulk. Tak ho prezývali chalani v škole. Jeho skutočné meno bolo Benjamin. Bol to jeden z tých chalanov, problémový. Vzdychla som si a zamierila som k jeho stolu. Ani sa na mňa nepozrel keď som si prisadla. Obaja sme mlčky jedli a ostatní sa dívali na nás ako na obludy. Šepkali si. Začínam mať toho plné zuby. Položila som vidličku na tácku a otvorila som minerálku. Napila som sa a zvyšok svojho obeda som nechala tak. Postavila som sa a chcela som odísť.
" Kašli na nich." ozvalo sa spoza mňa.
Ostala som mierne prekvapená. Nikdy som ho nepočula hovoriť.
" Čože? " spýtala som sa piskľavo.
" No veď vieš, na nich. " povedal a kývol hlavou smerom k plnej jedálni.
" Aj keď si myslia, že vedia čo sa stalo, v skutočnosti to nevedia." ani nedopovedal, nahrnuli sa mi do očí slzy. Otočila som sa a vybehla som tak rýchlo, že som si nevšimla to, že mi chýba mobil. Uvedomila som si to až keď som smerovala na matiku.
Vraciať sa späť sa mi však nechcelo. Hlavne nie keď tam bolo tak veľa ľudí. Pôjdem si poň neskôr keď pôjdu všetci domov.
Hodina sa ani poriadne nezačala a mne čiasi veľká ruka položila mobil na lavicu. Zdvihla som hlavu a stál tam Hulk. Položil mobil predo mňa a odišiel. Chvľu som sa za ním ešte pozerala.

Nasledujúce dni som si v jedálni vždy prisadla k nemu. Bol ticho a ja som bola za to vďačná. Veronica, moja naj kamoška, nikdy nezavrela ústa. Večne spomínala moju mamu. Bolo to na nervy.

" Čo máš s tým chmuľom Hulkom? " opýtal sa ma raz večer doma Hunt.
" Nič. " odvetila som.
" Nora, nenechaj sa zatiahnúť do problémov."
" Nenechám." povedala som a on ma pustil. Bolo to po prvý krát, čo sa so mnou rozprával dlhšie ako päť sekúnd.

V piatok ku mne v škole na chodbe pribehla Veronica. Chvíľu sa na mňa len dívala a potom spustila:
" Počula som, že sedávaš na obede s tým divným Hulkom. Ste kamoši?"
" Nie je divný. A je Benjamin." odvrkla som.
" Vieš, Nora, všetci si začínajú šuškať, že začínaš byť divná ako..." ani to nedopovedala.
" Len to povedz Veronica. Ako moja mama."
" Tak som to nemslela." stíšila hlas.
" Ale myslela. Ale ona za to nemohla, že bola chorá. Som zvedavá ako by si sa správala keby sa to stalo tvojej mame." hlas sa mi zača lámať. Radšej som si zobrala veci zo skrinky a zamierila som do triedy.
" Nora prepáč, neviem čo hovorím. Dnes je u mňa párty, prídeš? " usmiala sa na mňa.
" Hej." vzdychla som si.

Párty bola bujará. Bilo tam snáď všetci z ročníka. Futbalisty, roztlieskávači, dokonca aj bifľoši. Dom bol plný na prasknutie.
Pila som druhé pivo a už sa mi začínala motať hlava. Niekde v dave som zahliadla aj môjho brata, ale ten mal dosť práce s jednou z roztlieskavačiek.
Zrazu sa pri mne objavila známa postava. Oprel sa vedľa mňa a štrgli sme si plastovými pohármi.
" Aj teba pozvala, Benjamin? " pozrela som sa mu do očí.
" Nie, ja som sa tu votrel. Sprevádzam sestru." povedal a ukázal na dievča pri mojom bratovi.
" Aha." zamrmlala som.
" Poď sa prejsť, si celá červená. Asi ti to udrelo na strunu." ukázal na moje pivo.

Prechádzali sme sa mlčky. Bolo chladno a ja som si nevzala bundu. Keď videl ako sa trasiem, vyzliekol si svoju bundu a prehodil mi ju cez plecia.
" Prečo sa k tebe tak správajú? " opýtala som sa ho.
" A prečo sa tak správajú aj k tebe? " odpovedal otázkou. Vzdychla som si.
" Všetci vedia, čo sa stalo mojej mame. Myslia si, že som rovnaká."
" A si? " spýtal sa opatrne.
" Mama bola chorá. Často mala záchvaty úzkosti. Trpela paranojou. Dlho sa to dalo potláčať liekmi. Zrazu prestali účinkovať. Bolo hrozné ju tak vidieť. Vždy vravela aká je na mňa a brata hrdá, a že nás ľúbi. Ale v posledných dňoch nás ani nespoznávala. Bolo mi z toho zle. V poslednú noc, keď zomrela, som bola pri nej. Otec nebol doma. Brat bol preč. Ostala som s ňou sama. Myslela som si, že spí. Tak som si ľahla. Zobudila som sa na búchanie na dvere. Mama bola preč. Auto tiež. Vtedy mi policajti povedali, že spôsobila nehodu a zrazila nejakého cyklistu. No a potom prerazila zábadlie na moste. Utopila sa." chvíľu ostalo ticho.
" Viem, bol som tam." zastala som a pozrela naňho.
" Bol si tam? "
" Áno, videl som ako to vypeckovala pred tým ako spadla. " chytil ma za ruku.
" Myslela som si, že sa jej to lepší. Každý deň som bola s ňou. Starala som sa o ňu aj keď ma už nespoznávala. Brat ani otec so mnou nehovoria. Obaja si myslia, že je to moja vina." zlomil sa mi hlas a začala som plakať.
" Nie je to tvoja vina. Nemohla si ovplyvniť chorobu. Mýlia sa. A kašli aj na ostatných , Nora." prvý krát ma oslovil menom.
" Videl som ako sa k tebe správajú v škole. Kašli na nich. Nič nevedia." objal ma tak silno ako mu to moja útl postava dovoľovala. Potiahla som nosom.

Pomaly sa blížil koniec školského roka. Benjamin sa pripravoval na maturitu. Bol o rok starší. Učievali sme sa spolu. Raz u nich, raz u nás. S bratom som sa znova zblížila. A to len vďaka Benjaminovi. Ukázal mi, že nikdy nie je neskoro na to aby sme odpúšťali. S otcom sme sa pomali dávali do normálu. Nikdy to nebude ako predtým, ale snažili sme sa.
Vďaka Benjaminovi som videla všetko inak. Bol mi oporou. A ja som tu bola preňho. Keď sa dostal na vysokú, osávili sme to spolu s jeho rodičmi a mojou rodinou.

Keď som zmaturovala ja, s bratom sme šli k maminmu hrobu v talároch. Obaja sme plakali, ale vedeli sme, že to, čo sa stalo, sa malo stať. Nič sme na tom zmeniť nemohli.
Na vysokú sme šli spolu. Samozrejme to bola rovnaká vysoká na akú chodil Benjamin. Veď, čo by bola princezná bez svojho hrdinu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama